Z denníka Ann, americkej hipisáčky...
Volám sa: Ann
Vek: 23 Rokov
Bývam v: Kalifornií
Pracujem ako: Umelkyňa, príležitostne hrám.
Moja rodina: Bývam sama, v malom byte na okraji San Francisca. Moji rodičia žijú na vidieku. Otec pred časom zomrel. Mám sestru, má 30 a cestuje po Európe.
Ako sa cítim dnes: Celkom fajn...
Moje dlhodobé pocity sú: Úplne super!
Krátky životopis:
Narodila som sa cez druhú svetovú vojnu čo si prirodzene nepamätám. Tu, v Amerike to bolo vraj hrozné. Príbehy z vojny som často počúvala ako rozprávku na dobrú noc...
Detstvo som mala celkom pekné, vyrastala som v zapadlom kúte Ameriky, na farme neďaleko San Francisca. Vždy sme tam bývali. Ja, sestra, rodičia, nás pes a niekoľko zvierat. Otec sa staral o farmu a mama o domácnosť. Peňazí navyše nebolo nikdy no mali sme sa dobre.
Keď som mala 19, mala som vidieka po krk a rozhodla som sa presťahovať do mesta. Cez leto som pomáhala otcovi s farmou, v zime som strážila deti našej susedke. Chodila som predávať na trh do mesta. Ohurovalo ma!
Do školy som chodila len občas. V meste som si prenajala malý byt plný švábov. Bol vážne malý - jediná izba a aj tá na zrútenie. Začala som nový život a bola som šťastná ako blcha...
Tam, kde som bývala bol život úplne iný. Ľudia boli k sebe lepší, ústretovejší a mali sa radšej, Mesto bola pre mňa obrovská facka. A zároveň výzva. Cítila som sa silná. Silná všetko zmeniť..
Musela som si nájsť prácu. Aspoň dočastnú. Prvý rok som umývala taniere v zapadlej reštaurácií na rohu ulice. Nebolo to bohviečo- ale prežiť som nejako musela. Popritom som študovala. Peniaze na štúdium mi vychádzali len tak- tak ale predsa. Nechodila som do súkromnej školy ale do štátnej. Bola hrozná.
Potom prišiel konkurz na malú rolu do divadla. Potrebovala som niečo lepšie, umývanie my prestávalo stačiť. Skúsila som to a vyšlo to...
Platili mi dobre - veľmi dobre. Byt som predala a odsťahovala sa do lepšieho. Nie o moc, no neliezli tam šváby a bol môj. Kúpila som aj podkrovie budovy. Zriadila som si malý ateliér a začala maľovať.
Medzitým som sa zoznamovala s ľuďmi. Bolo ich mnoho a z farmárskeho dievčaťa sa stalo mestské. Darí sa mi. Ľudia tu majú o umenie záujem.
Je tu veľa fenoménov a ideálov. Páči sa mi tu. Síce je tu malá vojna, občasné nepokoje kôli Vietnamu ale zdá sa, že to tu utícha!
Pridávam sa ku Hippies. Hippies je tu každý. Všetci kamaráti, všetci ktorých stretnem. Bojujeme za mier! Nenávidím rakety a stíhačky za mojim oknom. A takto tomu všetci môžeme povedať stop. Príroda je tak krásna! Volá nás, no my ohlušený hlukom zbraní ju nepočujeme. Je to hrozné...
14.5.1961
Zlomový deň v živote Hipisáčky Ann
7:00
Vstávam. Dám si kávu a padám do ateliéru. Maľujem obraz “My a svet“. Má trochu hipisácky charakter, ako koniec koncov všetky moje obrazy ale tento vážne najviac. Nie som si istá či to pani Woodová pochopí... Žiadala ma o obraz s prírodnou tematikou. Je prírodný no realistický. Príliš. Sú na ňom vojaci a čierny ľudia ktorý zašľapávajú planétu. Ak ho nebude chcieť nechám si ho ale prídem o balík peňazí. To by až tak nevadilo, pretože sme PROTI peniazom ale v poslednej dobe si nemám za čo kúpiť chlieb. Je to vážne, no ešte stále tu máme jahody J
8:00
Pôjdem von, pretože nepoznám nič krajšie ako je San Francisco ráno. Vezmem aj gitaru a stan, majú prísť aj Johnovy kamaráti takže nikdy nevieš... Teším sa na nich. Vraj majú aj autobus! Ten na ktorý si šetríme my. Možno by nám ho požičali na cestu do Mexica... Tuším sa s nimi treba lepšie skamarátiť J
8:15
Balím sa. John mi tu pred chvíľou zvonil a vysvetľoval, že zrejme prespíme. Neviem ešte kde, pretože to sa nevie nikdy. Budeme sa túlať po Franciscu a keď prestaneme vládať, postavíme stany a prespíme. Niekedy nie som doma aj mesiac. Minule zhodou okolností chcela prísť mama a nenašla ma. Pátrala po mne polícia. Mame som nikdy o výletoch nepovedala... Nechodí tak často. Tak sa spolieham na to, že sa to nezopakuje.
Milujem život pre jeho rozmanitosť! A teraz.. môj nový, hippies život je tak krásne spontánny... Ráno sa zobudím a netuším čo bude večer. Vždy má pre mňa milión prekvapení. Žijeme z minúty na minútu. Nič neplánujeme... Všetko je tak ľahké! A krásne...
8:30
Som práve na odchode z domu a denníček samozrejme beriem so sebou. Všetci majú denníček a teraz aj ja.
13:42
Skončili sme v akomsi parku. Netuším kde sme a cítim sa zvláštne. Johnovy kamaráti sú fakt hustý... Berú život ešte pozitívnejšie ako my. Neustále sa usmievajú a naozaj majú autobus! Clara, jedna z nich ho má vytetovaný na pravom ramene. Krásne...
Je nás vážne veľa. Asi 30. Bola tu už aj polícia, vraj sa máme stiahnuť. No sme tu. Nevládzeme. Johnov kamoš Nick dal tomu policajtovi kvietok a zaštebotal Peace... Odvážne a krásne. Sila kvetov nás udrží a neopustí... Nikdy... Aj keď vnímame polovičato, máme svoje chyby a zlozvyky no sme len ľudia. Mierumilovný ľudia.
14:32
Konečne sme spravili stan. Môj stan. Má asi tri metre štvorcové a kúpila som ho kdesi vo výpredaji. Tam sa máme napchať 30. Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí... Aj tak sú všetci vonku a zlepšujú si náladu. Bude to nádherný zážitok. Jane pletie z margarétok venček ktorý si zavesíme na stan ako znak mieru.
Dnes nechcem nič. Núkali mi toho veľa, no šťastná dokážem byť aj tak. Niečo zahrám. Dúfam že bude niekto spievať J
17:46
Akosi som nemala čas J. Boli sme v lese. Bolo tam fakt nádherne. Hrali sme si a proste pohodička... Ako vždy J
19:08
Spoznala som novú babu. Volá sa Mary a spravila mi BOHOVSKÝ účes. Mám celú okorálkovakú hlavu J Tiež mi to pozapletala, ale tak, že vraj to už nerozpletiem. A načo. Vyrastie to. Raz určite J
20:38
Som mŕtva. Vážne. Predsa len som si niečo zobrala, ale nič ťažké, len to čo všetci. A čo sa nestalo... Prišla ma pozrieť sestra. STARŠIA sestra z New Yorku. Prišla za mamou, na vidiek ale chcela ma vidieť. Bola ma doma hľadať ale môj skvelý sused Brown jej vytáral že máme výjazd. A ona celý deň behá po Fanciscu a hľadá ma. Našla ma. Skoro ma zabila. Veštci kričali PEACE PEACE ale akosi nič nezaberalo. Bola nahnevaná lebo som jej sľúbila že s tým končím. Ale to bolo dávno... Vtedy som ešte nežila v láske... Vedie ma na farmu za mamou. Otec zomrel pred pol rokom. Keď mama zistí čo robím, už nikdy sa nevrátim do mesta... Je mi z toho do plaču. Po ceste jej starým autom ktorý nehorázne znečisťuje prírodu som si vybalila papierik od Johna. Don´t worry, be happy. Všetko bude dobré... stan som tam nechala. Nechala som tam všetko čo som mala. Teraz mám len byt a ateliér. Budem ho musieť predať a žiť do smrti na farme. Aj tak myslím, že mám mesta plné zuby a tu sú všetci milší a lepší J
